streda, 6. júna 2012

Mám závrat... (zopár poznámok o prerodoch našich pravičiarov)

Slovenská pravica akoby konečne pochopila, že jej extrémistická neoliberálna ekonomická politika bez akéhokoľvek sociálneho rozmeru, je nielen európskym unikátom, ale aj postupnou cestou na smetisko dejín. A tak si odrazu okázalo vstupujú do svedomia, menia lídrov, hľadajú „sen“. Celá táto sebareflexia však prebieha iba na povrchnej rovine ľúbezných hesiel a sloganov. Vo vnútri pravica ostáva tak isto asociálna a bezhodnotová, aká bola aj v minulosti. Stačí si porovnať abstraktné politické frázy a konkrétne postoje.


Vodu kážu, víno pijú
Začnime konzervatívnou pravicou. KDH sa po rokoch nezmyselného koketovania s ultrapravicovou thatcherovskou neokonzervatívnou doktrínou odrazu oháňa sociálno-trhovým hospodárstvom na spôsob nemeckej CDU.  Na prvý pohľad to znie fajn: to je predsa jasný obrat k sociálnemu rozmeru! Bližší pohľad však hovorí niečo iné: kdeže! Oháňať sa prázdnymi frázami o sociálnom-trhovom hospodárstve, no zároveň nechápať, že jeden z kľúčových predpokladov tohto tradičného konzervatívneho modelu je demokratický korporativizmus, sociálny zmier či etatizmus (J. Fígeľ ich v parlamente okázalo odmietol), to skôr svedčí o politickej negramotnosti než o pripravenosti na skutočný posun k hodnotám európskej kresťanskej demokracie.
Pýtajme sa ďalej: Naozaj stačí oháňať sa nemeckým modelom a zároveň v dôchodkovej oblasti zúrivo chrániť čilský model Augusta Pinocheta, fašistického diktátora, za ktorého éry bola na desiatkach tisícok mŕtvych tiel zavedená dôchodková reforma podobná tej našej z roku 2004? Naozaj stačí oháňať sa Konradom Adenauerom a pri prvej zmienke o progresívnych daniach ručať na celý svet, aká je nenahraditeľná rovná daň, ktorú pritom nemá žiadna vyspelá európska ekonomika (ak teda nemá byť našim vzorom Albánsko), tobôž nie adenauerovské Nemecko? Naozaj stačí kde-tu sa odvolať na sociálnu náuku cirkvi a zároveň systematicky popierať všetky sociálne posolstvá pápežských encyklík? Obávam sa, že nie. KDH zatiaľ nepochopilo, že gestá nestačia. Žiaden skutočný prerod sa nekoná. Očividne iba strane nejaká ďalšia externá poradenská firma ponúkla nový komunikačný manuál, v ktorom sa častejšie objavujú heslá ako „sociálny“ a „solidarita“. Heslá však netvoria politiku, môžu ju nanajvýš dopĺňať.

Nie je sen ako sen
            O prerod sa pokúsil aj ďalší konzervatívny politik – Daniel Lipšic. Ten sa rozhodol hľadať sen, nádej, víziu. Netuším, kto mu poradil použiť komunikačnú stratégiu postavenú na slávnej kázni „Mám sen“ od afroamerického aktivistu Martina Luthera Kinga, no jedno je isté: ten sa dnes musí v hrobe obracať. Luther King svoj sen postavil na zápase s trojhlavou hydrou – rasizmu, militarizmu a vykorisťovania. Žeby práve o boj proti týmto neduhom išlo Lipšicovi?
Tomu Lipšicovi, ktorý nemal problém s tým, aby jeho kolega, minister vnútra Vladimír Palko ešte v časoch druhej Dzurindovej vlády poslal armádu na vlastných spoluobčanov rómskej národnosti? Tomu Lipšicovi, ktorý nemal problém s tým, že druhá Dzurindova vláda poslala do Iraku našich vojakov, aby bojovala za bushovský „sen“ o čiernom zlate? Tomu Lipšicovi, ktorý horlivo obhajoval neoliberálne reformy trhu práce, ktoré vystavili slovenských zamestnancov tomu najhrubšiemu vykorisťovaniu? Ozaj nerozumiem, prečo si Daniel Lipšic vybral jeden z najprogresívnejších sloganov na pomenovanie svojej tajuplnej politickej vízie, ktorá napriek svojej momentálnej obskúrnosti bude mať očividne bližšie reaganovskej anti-sociálnej republikánskej politike, než lutherovskej sociálnej a rovnostárskej vízii. Žeby išlo opäť o trápny pokus o hru na sociálnych a sociálnejších? Ak áno, opäť treba pripomenúť: heslá politiku netvoria, iba dopĺňajú. Tam, kde chýbajú autentické hodnoty, slogany to nevyžehlia.

Z liberálov euro-fašisti?
Zvyšné konzervatívne strany ponúkajú ešte menej: SDKÚ vymenila lídra, no programovo neponúkla zatiaľ nič okrem prázdnych hesiel o strednej vrstve. Prázdnotu týchto sloganov potvrdzuje skutočnosť, že práve SDKÚ strednú vrstvu svojou politikou roky systematicky ničila demontážou verejného sektoru na Slovensku. Obyčajní ľudia ponúkajú mimoriadne pestrý kaleidoskop politických názorov, počnúc homofóbnym stredovekým blúznením náboženských fundamentalistov až po progresívne environmentálne vízie. S istotou o nich možno povedať len jedno: že by spolu nedokázali vládnuť ani 24 hodín. Ostáva už len Most-Híd, ktorý akoby sa snažil verejnosť presvedčiť, že neviditeľnosť je politická stratégia.
Slovenskí liberáli ponúkajú ešte zábavnejšie kotrmelce. Strana Sloboda a solidarita, ktorá vznikla na liberálnej báze, sa za niekoľko rokov premenila na pravicovo-populistickú stranu, ktorá v euro-agende ponúka podobné riešenia ako európske fašistické strany. Kultivovaný diskurz nahradili krčmovou rétorikou o „tučných Grékoch“, pretrhali všetky mosty doma aj v Európe a mimoriadne sa zasadili o to, aby na Slovensku vzrástla eurofóbia, čoho výsledkom je len nárast rasizmu, xenofóbie a neznášanlivosti. Najzábavnejšie je to, že sa SaS ďalej veselo hlási k európskemu liberalizmu, k ideológii tolerancie, otvorenosti a európskej jednoty. Sme opäť pri tom istom: prázdne slogany, heslá a nálepky majú prekryť hodnotové deficity. Výsledkom je, že liberalizmus je na Slovensku mŕtvy. A namiesto neho tu máme neuveriteľný politologický oxymoron: fašo-liberálov zo SaS.

Slovenská pravica presviedča verejnosť, že sa mení k lepšiemu. Je to však stále tá istá mrcina, ktorá sa len maskuje sociálnejšou či hodnotovejšou rétorikou. Práve hodnoty však tomuto procesu pravicovej vnútornej „perestrojky“ chýbajú najviac. A pravicoví politici akoby si povedali, že tam, kde nie je kvalita, nech je aspoň kvantita. Odrazu je na pravej strane politického spektra toľko subjektov, že sa z toho človeku až hlava krúti. Len aby z toho pravicoví voliči nedostali závrat... 

1 komentár:

  1. uplny idealista, tento clanok to uplne vystihol...
    http://www.menejstatu.sk/domace-zvery-lubosa-blahu/

    OdpovedaťOdstrániť