pondelok, 11. februára 2013

Nepoučiteľné ľudstvo (úvaha na počesť Erica Hobsbawma)

Nemecký filozof Friedrich Nietzsche kedysi hovoril o večnom návrate toho istého. Ako písal: „Večné presýpacie hodiny bytia sa stále znova obracajú – a ty s nimi, zrnko prachu!“ Jeho myšlienka má metafyzický charakter, no v rámci voľnej interpretácie sa pri nej možno odraziť aj pri sociálnej kritike. Ak sa zamyslíme nad (a)sociálnymi reformami, ktoré prináša súčasná doba, zisťujeme, že sa postupne vraciame k situácii, ktorá bola pre pracujúcich ľudí typická v začiatkoch kapitalizmu. Tento vývoj možno len veľmi ťažko nazvať pokrokom. Priblížme si v tejto súvislosti niektoré historické paradoxy, ktoré možno vnímať pri porovnaní 19. a 20.storočia. Je to spôsob, ako najľahšie pochopiť, že súčasné trendy nemožno len tak neproblematicky vnímať iba cez prizmu pokroku a spoločenského napredovania.
Ako vopred upozorňujem, pri svojom historickom výklade budem využívať predovšetkým dielo známeho britského marxistického historika Erica Hobsbawma, ktorého považujem za najvýznamnejšieho historika 20.storočia a ktorý v roku 2012 zomrel vo veku 95 rokov. Česť jeho pamiatke!

Moderní Syzifovia

Od dôb osvietenstva je pokrok jednou z najkľúčovejších spoločenských hodnôt. Celé moderné dejiny sa interpretujú ako cesta pokroku, ktorý prináša lepšie životné podmienky pre široké masy, vedecko-technické napredovanie, rast individuálnej slobody, lepšiu informovanosť ľudí, rozširovanie demokratických práv, skrátka, celospoločenský progres. Keď sa však lepšie pozrieme na dejiny 19. a 20. storočia, zisťujeme, že kapitalizmus len ťažko definovať neustálym pokrokom. Skôr možno hovoriť o neprestajne sa opakujúcom historickom scenári, v ktorom vzostup nasleduje pád, obdobia pokroku striedajú obdobia dekadencie, hospodársky rast striedajú hospodárske krízy. Akoby sme sa neustále vracali k začiatkom kapitalizmu, k jeho najsurovejšej podobe. Akoby existoval akýsi stroj času, ktoré naše životné podmienky neustále posúva naspäť do prvej polovice 19.storočia. Bežní ľudia, ako takí moderní Syzifovia, neúnavne bojujú za svoje sociálne práva a výdobytky, aby im ich po určitom čase zase niekto zobral pod takou alebo onakou zámienkou. Tento dojem je umocnený dnešnou dobou, ktorá pripomína začiatky kapitalizmu viac, než sú jeho ideológovia ochotní pripustiť. 

Na začiatku 19.storočia bol feudalizmus vystriedaný kapitalizmom. Míľnikom bola francúzska revolúcia z roku 1789, resp. priemyselná revolúcia vo Veľkej Británii. Feudalizmus bol typický prísnou spoločenskou hierarchiou, neslobodou a autoritatívnym vládnutím. Na druhej strane, prinášal ľuďom sociálne istoty a stabilitu. Ako píše Hobsbawm, ľudia sa mohli spoľahnúť na pomoc od svojich feudálnych pánov, keď ich postihlo prírodné nešťastie, či keď sa ocitli v núdzi. Aristokrati boli vedení morálnou povinnosťou privilegovaných pomáhať sociálne slabším. Tento morálny záväzok stelesňoval feudálny princíp noblesse oblige, ktorý v sebe skrýval konzervatívne hodnoty poriadku, stability, autority a disciplíny. Po veľkej francúzskej revolúcii sa veci postupne začali meniť. Na úplnom počiatku stáli krásne heslá „rovnosti, slobody a bratstva“, no tie sa veľmi skoro premenili na kruté a surové kapitalistické vzťahy, v ktorých sa hodnota rovnosti premenila na chiméru o otvorenosti talentom, hodnota slobody na právo vlastníkov kapitálu beztrestne vykorisťovať svojich zamestnancov a hodnota bratstva na triedny boj medzi vlastníkmi kapitálu a námezdnými masami. 

Podobného vývoja sme boli svedkami aj presne o dvesto rokov neskôr. V roku 1989 sa rozpadol reálno-socialistický systém, ktorý bol – podobne ako feudalizmus – charakteristický hierarchickými a autoritatívnymi vzťahmi, ale aj sociálnymi istotami a spoločenskou stabilitou. Na jeho miesto nastúpili kapitalistické vzťahy, nekompromisný individualizmus, rast sociálnej zraniteľnosti a chudoby. Aj tomuto samozrejme predchádzali krásne heslá o pravde a slobode, podobné tým o rovnosti, slobode a bratstve. Odrazu sa však ľudia nemohli spoľahnúť na sociálnu pomoc od štátu, strácali zamestnanie aj sociálne práva. Z pohľadu bežných ľudí zneli frázy o pokroku rovnako nedôveryhodne, ako kedysi v 19.storočí.

Návrat manchesterského kapitalizmu?

Symbolom raného kapitalizmu už navždy ostane anglické mesto Manchester, v ktorom sa v 30. rokoch 19. storočia najviditeľnejšie skĺbil obrovský nárast kapitalistickej výroby spolu s najotrasnejšími prejavmi sociálnej surovosti kapitalizmu. Francúzsky konzervatívny filozof Alexis de Tocqueville v roku 1835 o Manchestri napísal: „Tu ľudstvo dosahuje svoj najkompletnejší, no zároveň najbrutálnejší rozvoj, tu civilizácia pracuje na svojich zázrakoch, no civilizovaný človek sa mení takmer v divocha.“

Ako opisuje Hobsbawm, najtragickejšie sa nové výrobné vzťahy premietli do situácie robotníkov, ktorí ostali bez akýchkoľvek práv a istôt. Väčšina z nich bola zvyknutá na stabilné feudálne vzťahy, na sezónnu prácu v poľnohospodárstve, na skromné životné pomery, ktoré im zaručovali prežitie. Odrazu sa však museli prispôsobiť novej situácii, v ktorej nemali žiadne práva ani záruky. V rámci masívnej industrializácie a kapitalistických vzťahov boli ako námezdní robotníci podrobení drakonickej pracovnej disciplíne, aby sa odnaučili svojim sezónnym pracovným návykom z poľnohospodárstva. Ich mzdy boli absurdne nízke, ledva zaručujúce prežitie, aby náhodou nezleniveli a aby neutrpela ich motivácia k práci. Pracovná doba nemala žiadne zákonné obmedzenia, štrnásť či šestnásťhodinové šichty boli skôr pravidlom, než výnimkou, dni pracovného voľna neexistovali. Nehovoriac o tom, že väčšina mužov aj tak tvorilo neustále sa rozrastajúcu „rezervnú armádu nezamestnaných“. A to aj preto, že továrnici dávali pri zamestnávaní prednosť ženám a deťom, u ktorých mohli efektívnejšie dosahovať pracovnú disciplínu. 

Začiatky industrializácie v prvej polovici 19. storočia, skrátka, zatlačili nižšie ľudové vrstvy na dlhé desaťročia do úplnej závislosti na podnikateľoch a továrnikoch, ktorým boli spočiatku robotníci vydaní na milosť a nemilosť. Žiadna zákonná ochrana pred vykorisťovaním nikde vo svete neexistovala. Bez váhania možno potvrdiť, že situácia chudobných v ranom kapitalizme bola horšia než ich situácia vo feudalizme. Pokrok pre nich znamenal stratu pôdy pod nohami, chudobu, poníženie a hlad. 

Surovosť raného kapitalizmu dnes priznávajú aj najväčší obhajcovia voľného trhu, no otázkou je, či je v súčasnosti situácia o toľko lepšia. Vo väčšine kapitalistického sveta určite nie. Stačí si len porovnať situáciu manchesterských robotníkov v 19.storočí so súčasnou situáciou robotníkov v zónach voľného obchodu v Treťom svete a zistíme, že sa životné, pracovné a platové podmienky týchto ľudí až príliš nápadne podobajú. Pracovné podmienky v Treťom svete sa občas podobajú brutalite koncentračných táborov, nehovoriac o tom, že pre mnohých robotníkov v týchto oblastiach sú drastické podmienky v zónach voľného obchodu jedinou šancou ako neumrieť od hladu. 

Ťažko pritom hovoriť o tom, že by dnešné rozvojové štáty mali tie isté šance na pokrok ako vyspelý svet. Ako dokladá Hobsbawm, rozdelenie na centrum a perifériu bolo dané už v polovici 19.storočia a ďalšie imperiálne výboje európskych veľmocí toto rozdelenie sveta ešte prehĺbili. Za zmienku stojí, že ešte v začiatkoch priemyselnej revolúcie bolo možné hovoriť o zhruba tých istých vyhliadkach napríklad pre Veľkú Britániu a Indiu. Už za pár rokov však bola India mocensky degradovaná na poľnohospodársku farmu Veľkej Británie. Väčšina sveta obišla ešte horšie. Ak sa dnes situácia v Treťom svete interpretuje ako cesta pokroku, potom to na miestnych obyvateľov nemôže pôsobiť inak, ako chabý pokus o vtip. Od 19.storočia sa ich životné pomery nezlepšili. Ak dnes situáciu vo vyspelom svete možno interpretovať ako návrat v čase niekam do Manchestru 19.storočia, potom v Treťom svete táto téza neplatí – tam sa čas zastavil už v 19.storočí a o pokroku vôbec nemožno hovoriť.

Opäť uväznení v darwinistickej džungli 

V posledných dekádach 20. storočia sa do módy opäť dostala aj klasická liberálna fráza o rovnosti príležitostí. Akoby sa zabúdalo, koľko škody narobila už v 19. storočí. Hobsbawm na to majstrovsky poukazuje. V začiatkoch kapitalizmu viedla táto ideologická formulka liberálov nielen k ospravedlňovaniu obrovskej sociálnej nerovnosti (veď trh spravodlivo rozhodol o tom, kto je schopnejší a kto si zaslúži vyššie životné štandardy), ale aj k nárastom pocitu nadradenosti vyšších spoločenských vrstiev (veď čo iné ako opovrhnutie si zaslúžia tí, ktorí nevyužili príležitosť a nestali sa úspešnými?). Ak sa totiž verilo, že spoločnosť je otvorená všetkým talentom a každý má rovnakú príležitosť uchádzať sa o úspechy na slobodnom trhu, potom sa tí, ktorí neuspeli, automaticky ukázali ako neschopní a menejcenní. Nezaslúžili si teda nič iné než opovrhnutie, dešpekt a degradujúce životné postavenie. K chudobným pracujúcim sa továrnici správali ako k zvieratám, pretože verili, že podobne ako v prípade zvierat ich dokáže k väčšej výkonnosti motivovať iba drakonická pracovná disciplína a perspektíva ešte väčšej chudoby. 

Doba priala darwinistickému boju všetkých proti všetkým, o ktorom s hrôzou hovoril ešte Thomas Hobbes v 17. storočí (bellum omnium contra omnes). V tomto boji viedol koncept rovnosti príležitostí iba k upevňovaniu triednych rozdielov. Pritom hovoriť o tých istých príležitostiach u nemajetných námezdných robotníkoch a bývalých feudáloch, nových veľkostatkároch a továrnikoch bolo jednoducho smiešne. Triedne rozdiely sa dedili z generácie na generáciu a mýtus o rovnosti príležitostí oslovoval chudobných ľudí čoraz menej. Pretože odrážal liberálnu ideológiu, nie každodennú realitu.

Po roku 1989 sa liberálne koncepty otvorenosti talentom a rovnosti príležitostí opäť začali hojne využívať pri ospravedlňovaní nerovnosti a chudoby. Opäť sa rozmohli individualizmus, snobizmus a nadradenosť vyšších tried. Ideológia „amerického sna“, podľa ktorej má každý, aj ten najbiednejší človek šancu stať sa raz bohatým, sa dnes ponúka chudobným masám s rovnakou razanciou ako ju v 19.storočí šíril americký spisovateľ Horatio Alger. Realita však dokazuje, že nožnice ekonomickej nerovnosti sa po celom svete roztvárajú do nevídaných rozmerov a koncept rovnosti príležitostí je iba nástrojom na upevňovanie atmosféry sebectva a bezcitnosti. Solidarita sa celkom vytratila. Pritom, nič také, ako rovnosť príležitostí v kapitalizme voľného trhu neexistuje. A ľudia si to začínajú postupne uvedomovať, podobne ako si to uvedomili chudobné masy v 19.storočí. 

Odpor a solidarita

Ako dokladá Hobsbawm, triedne vedomie chudobných ľudí sa začalo vynárať zhruba v 30.rokoch 19.storočia. Spontánne dochádzalo k štrajkom robotníkov, ktorých jediná šanca na úspech bola triedna solidarita. Ak by čo i len zopár robotníkov odmietlo štrajkovať, kolektívna akcia by vyšla nazmar. Aj preto bol jedným z najväčších prehreškov robotníkov v rámci vlastnej komunity odmietnuť sa zúčastniť štrajku. Solidarita sa stala základom robotníckeho hnutia a nátlakových akcií odborov neustále pribúdalo.

Odpor robotníkov eskaloval najmä v krízových obdobiach. A tých veru nebolo málo. Tak ako dnes, aj vtedy sa verilo, že pravidelne sa opakujúce ekonomické krízy sú dôsledkom individuálnych zlyhaní a finančných špekulácií zo strany niekoľkých nezodpovedných jednotlivcov. Verilo sa, že ekonomické krízy nemajú systémové príčiny. Trvalo dlho, kým väčšina ekonómov a štátnikov konečne pochopila, že kapitalizmus je typický hospodárskymi cyklami, resp. neustálym striedaním expanzie a recesie, a teda neprestajne sa vracajúcimi sa hospodárskymi krízami. Na začiatku 21.storočia, keď v roku 2008 vypukla globálna hospodárska kríza, sa liberálni ekonómovia tvrdohlavo vracali k naivnej interpretácii ekonomickej krízy z 19.storočia a vinu za vznik krízy dávali osobným zlyhaniam niektorých nezodpovedných finančných špekulantov a obchodníkov. Historická pamäť zväčša nesiaha príliš ďaleko, najmä ak by dejinné skúsenosti náhodou odhalili, že večné ideologické pravdy nemajú oporu v realite. 

Nárast nacionalizmu a šovinizmu

V prvej polovici 19. storočia krízové obdobia ešte nemali príčiny v kapitalistických výrobných vzťahoch. Hobsbawm upozorňuje, že súviseli skôr zo stavom poľnohospodárstva, resp. s tým, aké úrodné boli jednotlivé roky v konkrétnych krajinách. Práve to ovplyvnilo krízové 30. aj 40. roky, ktoré priniesli množstvo sociálnych turbulencií a napokon, aj revolučný rok 1848. Tomu predchádzal napríklad obrovský hladomor v Írsku, ktorý stál život milión ľudí. Hoci sa o revolučnom roku 1848 hovorí ako o „jari národov“, revolučný pohyb vo Francúzsku či v iných krajinách nespustili nacionalisti, ale robotníci a mestská chudoba. Marxov Manifest Komunistickej strany, ktorý bol anonymne vydaný práve v roku 1848, ešte nenašiel svoje uplatnenie a do povedomia más sa dostal až v 70. rokoch 19. storočia, spolu s rozmachom robotníckeho hnutia, no rok 1848 priniesol prvú revolúciu, v ktorej sa komunisti a ľavicoví radikáli aktívnejšie angažovali. Pravdou histórie ostáva, že na barikádach v Paríži neumierali nacionalisti, ale robotníci. A ich ciele boli predovšetkým sociálne, nie národné. 

To nič nemení na tom, že polovica 19.storočia priniesla rozmach nacionalizmu, ku ktorému sa prihlásila tak pravica, ako aj ľavica. V prípade ľavice nešlo o prirodzený príklon k národnej agende, pretože prinajmenšom od rozmachu marxizmu ľavica inklinovala k internacionalizmu (podľa klasickej formulky marxistov proletári nemajú vlasť). No Hobsbawm dokladá, že lídri ľavice si už v 19.storočí uvedomovali, že alternatívou nacionalizmu nie je svetový kozmopolitizmus, ale skôr miestny lokalizmus. Inými slovami, ľudia by sa namiesto národa neobrátili k svetoobčianstvu, ale uzavreli by sa do rozdrobených miestnych identít. Aj preto ľavica neignorovala národnú agendu a svoj imanentný internacionalizmus nepreniesla do podpory kozmopolitizmu, ale skôr do podpory medzinárodnej robotníckej solidarity. V prípade pravice bola nacionalistická agenda využitá militantnejšie a napomohla nielen k nárastu šovinizmu, rasizmu a imperialistických nálad, ale neskôr aj ku krvavým stretom medzi veľmocami, ktoré v 20.storočí prerástli až do dvoch svetových vojen. 

Pravica na strane fašizmu

Konzervatívnu pravicu spájali s nacionalizmom prirodzené ideologické väzby. Nečudo, že v 20. a 30. rokoch 20.storočia aj mnohé demokratické konzervatívne vlády netajili svoje sympatie k fašistickým režimom. Hobsbwam ukazuje, že napríklad, známy britský líder Winston Churchill svojimi názormi pripomínal ultranacionalistických politikov, ako boli Horthy v Maďarsku, Pilsudski v Poľsku či Franco v Španielsku. Išlo všetko o autoritatívnych konzervatívcom starej školy. Churchill v 20. a 30.rokoch dokonca vyjadroval určité sympatie pre Mussoliniho fašistický model a otvorene odmietal chrániť demokraciu v Španielsku, keď v 30.rokoch vypukla v tejto krajine krvavá občianska vojna, v ktorej napokon autoritatívny generál Franco krvavo porazil demokratické sily. Paradoxom dejín ostáva, že jediný štát, ktorý oficiálne pomohol demokratom v Španielsku bolo totalitný Sovietsky zväz, čím si, mimochodom, získal obrovskú medzinárodnú prestíž u svetovej inteligencie. Isté je, že ešte v 30.rokoch väčšina európskych konzervatívcov fašizmus ticho podporovala a chápala ho ako nárazník proti ruským boľševikom. Nie je tajomstvom, že ideálom povedzme britských konzervatívcov bola nemecko-ruská vojna, ktorá by odrovnala boľševizmus a oslabila Nemecko. Až do vypuknutia druhej svetovej vojny o žiadnom otvorenom antifašizme nebolo v konzervatívnych kruhoch ani zmienky. Ako zlovestne pripomína Hobsbawm, možno dokonca predpokladať, že ak by fašizmus ostal fungovať iba vo svojej umiernenej talianskej podobe, u konzervatívcov by si našiel masívnu podporu. Tento scenár však zvrátil Hitler a jeho militantná veľmocenská politika.

Až druhá svetová vojna a odpor proti hitlerovskému Nemecku dali vzniknúť kresťanskodemokratickému mysleniu, vďaka ktorej sa politický katolicizmus definitívne oddal hodnotám modernej demokracie. Ako však možno vidieť z histórie, konzervatívna pravica má veľmi blízko k nacionalizmu, v dejinách možno dokonca badať aj inklináciu k fašizmu a šovinizmu. Neofašizmus a pravicový extrémizmus, ktorý sa rozmohol v posledných dekádach 20.storočia, má svoje korene v konzervatívnom myslení a nie je vylúčené, že moderný konzervativizmus sa v konečnom dôsledku poddá fašistickému mysleniu aj v budúcnosti, podobne ako v období pred druhou svetovou vojnou. 

Ohrozenie demokracie

Tento vývoj môže umocniť aj hospodárska kríza, ktorej počiatok možno datovať do roku 2008. Aj v 30.rokoch 20. storočia to bola Veľká hospodárska kríza (1929), ktorá dala vzniknúť Hitlerovi. Veď ešte v roku 1924 mala Hitlerova NSDAP podporu necelých 3% voličov. Hitlera k moci vyniesla až kríza. Potvrdilo sa, že demokratické režimy fungujú len v prípade, ak sa môžu oprieť o stabilitu a spoločenský konsenzus na základných pravidlách hry. Tento krehký konsenzus je však v ohrození zakaždým, keď je ohrozená ekonomická stabilita a prosperita. Bez prosperity sa stráca legitimita liberálnej demokracie, čo vysvetľuje aj skutočnosť, že demokracii sa nedarí v zaostalých rozvojových krajinách. Nehovoriac o tom, že demokratické vlády optimálne fungujú v časoch, keď nemusia príliš veľa a príliš rýchlo rozhodovať. No v čase, kedy padá svetová ekonomika, treba rázne konať. Aj to bol dôvod, prečo v medzivojnovom období nemali myšlienky demokracie zďaleka takú podporu, akú majú dnes.

Otázka je, či globálna hospodárska kríza neohrozí demokratické mechanizmy aj v súčasnom období. Netreba zabúdať, že demokracia pre vládnuce elity nie je žiadnym nemenným ideálom. Na príklade medzivojnových konzervatívcov sme videli, ako ťažko sa u nich rodila podpora liberálnej demokracie. Predstavitelia kapitálu takisto na demokracii nemali eminentný záujem. Autoritatívne fašistické režimy im totiž prinášali viacero výhod, nemuseli sa napríklad obávať robotníckeho hnutia a politickej ľavice, mohli sa spoľahnúť na podporu zo strany štátu pri upevňovaní pracovnej disciplíny a pod. Kapitál rozhodne neprotestoval, keď fašisti ako prvých poslali do koncentračných táborov práve robotníckych lídrov. Aj v týchto súvislostiach možno chápať podporu, akej sa fašizmu dostalo od predstaviteľov kapitálu v medzivojnovom období.

Aby sme zhrnuli náš výklad, v prípade rozmáhajúceho sa nacionalizmu možno vidieť paralelu medzi 19.storočím a súčasnou dobou. V prípade neofašizmu zasa možno hovoriť o paralele s medzivojnovým obdobím v 20.storočí. V oboch prípadoch boli rozbuškou pre nárast agresívnych a militantných postojov práve hospodárske krízy. Nie je preto náhodou, že v dnešných krízových časoch sa opätovne rozdúchavajú nacionalistické vášne, často sprevádzané nárastom xenofóbie, šovinizmu a neofašizmu. Ekonomické krízy mali vždy v histórii vážne dosahy na rast extrémizmu a krvavých spoločenských turbulencií. 

Večný návrat ekonomických kríz 

Vráťme sa však v našom výklade späť do 19.storočia – k Hobsbawmovmu výkladu. Prvou ekonomickou krízou, vyplývajúcou z kapitalistických vzťahov, bola podľa neho kríza v roku 1857 (krach burzy v New Yorku) a neskôr najmä v roku 1873 (krach burzy vo Viedni a potom v Berlíne). Druhá spomínaná kríza viedla k ekonomickej depresii, ktorá pretrvala takmer až do konca 19.storočia. Zároveň priviedla európskych lídrov k tomu, aby konečne opustili ideológiu voľného trhu a začali prijímať prvé sociálne zákonodarstvo. Podobný vývoj možno badať aj dnes, keď po období dominancie neoliberalizmu z 80. a 90. rokov opäť štáty začínajú hovoriť o regulácii, strategickom plánovaní a sociálnej politike. Pritom, už 19.storočie ukázalo, že politika voľného trhu neprináša také výsledky, o akých hovorili ideológovia laissez-faire. To dokazovala aj prax liberálnych vlád v polovici 19.storočia. Paradoxne, aj v období najťažšej liberalizácie národné vlády udržiavali ekonomický protekcionizmus, obrovské byrokratické molochy a štátne zásahy do ekonomiky. Pretože štáty, ktoré sa plne oddali politike voľného trhu (napríklad bývalá Nová Granada, dnes Kolumbia) na túto politiku najviac doplatili. Už v 19.storočí sa postupne ukazovalo, že politika voľného trhu nikam nevedie.

O sto rokov neskôr, v 80. a 90.rokoch 20.storočia, sa však k tejto politike celý vyspelý svet paradoxne vrátil, čo viedlo k novým krízam a turbulenciám. Z tohto hľadiska možno o povojnovom období (1945-1973) hovoriť ako o výnimočnej historickej ére, v ktorej v prostredí západoeurópskych štátov hospodársky rast sprevádzal aj sociálny pokrok. Bola to zlatá éra sociálneho štátu, plnej zamestnanosti a rozmachu verejného sektora. Od 80. a 90. rokov minulého storočia sa však vyspelý svet vrátil späť ku konceptom voľného trhu, ktoré spoločnosť priviedli k podobným obrazom, na aké boli ľudia zvyknutí v prvej polovici 19.storočia – k chudobe, k nerovnosti a k vykorisťovaniu. A tento vývoj skončil podobne ako v roku 1873 – obrovskou hospodárskou krízou.

Otázka je, čo viedlo v 20.storočí povojnové západné štáty k tomu, aby sa konečne odvrátili od voľno-trhovej ekonomiky a prijali inštitúciu sociálneho štátu? Aby sme tento vývoj pochopili, musíme sa opäť vrátiť do medzivojnového obdobia. Začalo to ešte pred vypuknutím hospodárskej krízy z roku 1929. Aj v časoch hospodárskej konjunktúry 20.rokov bola najväčším spoločenským problém obrovská nezamestnanosť. Vo Veľkej Británii, Nemecku či Švédsku bola priemerná hodnota nezamestnanosti 10-12%, v Dánsku či Nórsku dokonca 17-18%. Nástup hospodárskej krízy tieto hodnoty vymrštil k bezprecedentným číslam. Fakt, že tento vážny spoločenský problém využili extrémisti, ktorí neskôr rozpútali druhú svetovú vojnu, priviedol celú medzivojnovú generáciu k presvedčeniu, že už nikdy viac nemožno dopustiť taký nárast nezamestnanosti a sociálnej zraniteľnosti. Na ďalšie desaťročia sa stala základným politickým cieľom plná zamestnanosť a sociálny štát. Po druhej svetovej vojne sa všetky demokratické štáty zhodli na ekonomickom intervencionizme, ktorý živili preto, aby sa vyhli ekonomickým katastrofám, ktoré viedli v 30.rokoch k zradikalizovaniu voličov a k podpore extrémizmu. Základným heslom dňa sa stalo nedopustiť vznik ďalšieho Hitlera. Koncom 20.storočia sa na tento záväzok prestalo myslieť. A s nástupom krízy svet čelí staronovým nebezpečenstvám. 

Nepoučiteľní...

Hospodárska kríza z roku 1929 mala hlboký vplyv aj na nálady v spoločnosti. Ľudia, ktorí si prežili krízu v 30.rokoch, zo všetkého najviac túžili po tom, aby ich deti mohli mať garantované bezpečné pracovné miesta, sociálne istoty a štátnu pomoc. Boli kvôli tomu ochotní akceptovať vysoké zdanenie aj skromnejšie mzdy. Ako možno povedať, hospodárska kríza z roku 1929 odrovnala ekonomický liberalizmus na ďalšiu polovicu storočia. Trauma západných kapitalistických štátov, ktorú si odniesli z Veľkej hospodárskej krízy, bola podčiarknutá faktom, že jediná krajina, ktorá bola voči kríze imúnna, bol Sovietsky zväz. Dôvodom bolo, že ZSSR bol zo svetového kapitalistického trhu vylúčený a kríza sa ho preto nedotkla. Úspechy sovietskej ekonomiky v 30.rokoch inšpirovali politických lídrov po celom svete a do módy sa takmer všade dostalo štátne plánovanie a skepticizmus voči trhovému mechanizmu. Ako uzatvára Hobsbawm, ktorý vyrastal práve krízových v 30.rokoch: „Tí z nás, ktorí žili v čase Veľkej hospodárskej krízy, absolútne nedokážeme pochopiť, ako sa dogmy o čistom voľnom trhu, v tom čase tak očividne zdiskreditované, mohli zasa raz dostať k dominancii v časoch svetovej recesie v neskorých 80.rokoch a v 90.rokoch. Túto recesiu pritom, podobne, ako už raz v minulosti, neboli schopné pochopiť, ani sa s ňou vyrovnať.“

Vyhliadky svetovej ekonomiky na začiatkoch 21.storočia, kedy svet čelí podobnej hospodárskej kríze, ako bola tá v roku 1929, nie sú dobré. Otázka je, či svetoví lídri zotrvajú na ideológii voľného trhu, ktorá – podobne ako v 30.rokoch minulého storočia – nedokáže na krízu adekvátne reagovať. Ak áno, treba mať na pamäti sociálne a politické konzekvencie, aké priniesla Veľká hospodárska kríza pred druhou svetovou vojnou. Inými slovami, treba sa pripraviť na najhoršie. Ako totiž ukazujú práce jedného z najvýznamnejších ľavicových intelektuálov moderny, veľkého historika Erica Hobsbawma, ktoré myšlienky k nám budú prehovárať ešte dlho po jeho smrti - ľudstvo je asi ozaj nepoučiteľné. 

Článok z veľkej časti kopíruje prvú kapitolu knihy Ľuboša Blahu Paradoxy pokroku - hlavné línie sociálnej kritiky v ére globalizácie II. (Sládkovičovo, 2010)

Článok vychádza z nasledujúcich kľúčových prác Erica Hobsbawma:

Hobsbawm, E.: Nations and Nationalism since 1780: Programme, Myth, Reality. 
Hobsbawm, E.: The Age of Capital (1848-1875). 
Hobsbawm, E.: The Age of Extremes.
Hobsbawm, E.: The Age of Revolution (1789-1848).







Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára