pondelok, 11. februára 2013

Prečo mi nebude ľúto za rovnou daňou (HN)

Osemnásteho októbra 2012 mi Hospodárske noviny uverejnili článok o tom, prečo považujem rovnú daň za nešťastie pre Slovensko: „Nedávno som si v HN prečítal, že ľavičiari majú problém „hodiť“ na jednu A4 pár dôvodov v prospech progresívnej dane. Nie je to pravda. V jednej zo svojich politologických kníh (Späť k Marxovi?) som sa obhajobe progresívnych daní obšírne venoval. Vyberiem len tri základné argumenty.

Po prvé, prestaňme s neoliberálnymi experimentmi. Je jasný empirický fakt, že väčšina vyspelých štátov nachádza zdroje pre svoje sociálne programy prostredníctvom progresívneho zdaňovania (čiže vyššie dane pre bohatých, nižšie pre chudobných). To je prítomné v takmer všetkých krajinách OECD, pretože najlepšie zabezpečuje redistribúciu zdrojov medzi obyvateľstvom, čo je jedna zo základných požiadaviek férovej spoločnosti. Malou výnimkou je v tomto smere Slovensko, ktoré v duchu neoliberálnej ideológie prijalo počas vlády pravicovej koalície v roku 2004 koncept tzv. rovnej dane. K Slovensku sa pridalo aj niekoľko postkomunistických štátov a také „nasledovaniahodné“ ekonomiky ako Albánsko, Mongolsko či Trinidad a Tobago.

Normálny, vyspelý svet používa progresívnu daň. Najbohatší ľudia napríklad vo Veľkej Británii platia zhruba 50-percentnú sadzbu dane, a pritom je to jedna z najliberálnejších ekonomík. V sociálnejších štátoch, ako je Švédsko či Francúzsko, sú sadzby pre bohatých ešte vyššie. 

Tak od koho si chceme brať príklad – od Albánska alebo od Švédska?

Po druhé, aj bez apelov na ľavicové teórie je rovná daň neobhájiteľná z klasických utilitaristických východísk, ktoré najčastejšie využíva práve ekonómia. Utilitarizmus sa pri obhajobe progresívnej dane opiera o tzv. princíp klesajúcej hraničnej užitočnosti. Ten znamená, že s narastajúcou mierou bohatstva jednotlivca klesá úžitok z každého ďalšieho prírastku jeho bohatstva. Inými slovami, kvantum úžitku miliardára, ktorý dospel k ďalšiemu miliónu, je omnoho menšie než kvantum úžitku chudáka, ktorý vyhrá milión. Tá istá logika platí aj pre dane. Nejde o to, koľko štát človeku na daniach zoberie, ale o to, koľko mu po zdanení ostane. Tam hľadajme rovnosť, nie v sadzbách. Hovorí sa tomu teória rovnej obete. Pre ľudí, ktorí zarábajú menej, predstavuje rovnaké percento z príjmu v skutočnosti väčšiu obeť ako pre lepšie zarábajúcich. Povedané obrazne: buchnúť si od zlosti do stola, pretože mi štát z miliónového zárobku zobral na daniach päťstotisíc, je niečo iné, ako buchnúť si od zlosti do stola, pretože stôl je posledná vec, ktorá mi po zdanení ostala. Ako sa hovorí, ak mám jeden jediný pár topánok a jednu topánku stratím, je to rozhodne väčšia strata, ako keď mám topánok sto a prídem o päťdesiat.

Po tretie, varovania neoliberálov, že snahy o sociálnu spravodlivosť cez progresívne zdaňovanie zákonite ohrozujú ekonomický rast, sú skôr ideologickými zaklínadlami, než empiricky preukázateľnými faktmi. Ako na základe výskumov dokladajú napríklad A. Atkinson či I. Shapiro, takýto predpoklad nie je možné dokázať. Vzhľadom na x faktorov, ktoré vplývajú na výkonnosť ekonomiky, žiaden ekonóm nedokáže preukázať, že práve výška progresívnych daňových sadzieb má rozhodujúci vplyv na ekonomický výkon. Ak to nejaký ekonóm tvrdí, tak je šarlatán. Progresívne dane neubližujú ekonomike. Potvrdzujú to všetci uznávaní ekonómovia, nositelia Nobelovej ceny, počnúc E. Phelpsom, pokračujúc A. Senom a končiac J. Stiglitzom.

Rovná daň bol parádny biznis pre najbohatšie zložky obyvateľstva. Teraz nerady vidia, že oň môžu prísť, a preto prostredníctvom pravicových think-tankov a spriaznených médií rozpútali kampaň za rovnú daň. Nič im to nebude platné. Sociálna demokracia je tu pre nižšie a stredné triedy; nie pre nenažratých špekulantov. Rovná daň je absurdne neférová a stojí v priamom protiklade k európskemu sociálnemu modelu. Chápe to každý okrem fanatických libertariánov. Jej odstránenie bude politickým signálom, že Slovensko už nepatrí medzi postkomunistické laboratóriá pre neoliberálne experimenty, ale do jadra Európskej únie.“

http://hnonline.sk/nazory/c1-57981660-preco-mi-nebude-luto-za-rovnou-danou

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára