pondelok 11. februára 2013

Registrované partnerstvá: kiež by to bolo také ľahké...

Portál www.jetotak.sk mi v novembri 2012 uverejnil článok na tému registrované partnerstvá: "Mnohí (zväčša mladí) ľavičiari sa oprávnene pýtajú, prečo SMER-SD nepodporil registrované partnerstvá. Ako viacerí správne dodávajú: veď ide v celej západnej Európe o typickú sociálnodemokratickú agendu! Áno, je to pravda. Ochrana ľudských práv, vrátane práv menšín, je jednou zo základných programových cieľov sociálnodemokratických strán. 

Aj ja osobne som presvedčený, že práva tzv. LGBT komunity, si zaslúžia pozornosť politikov a ľudia s odlišnou sexuálnou orientáciou by mali byť zrovnoprávnení. Ľudské práva nemožno ľuďom odnímať len kvôli našim estetickým preferenciám - to by sme o chvíľku museli zakazovať sobáše aj šeredným, rozkysnutým či slizkým heterosexuálom. Ale predsa len táto otázka nie je v slovenskej spoločnosti riešiteľná iba prostredníctvom abstraktných hodnotových úvah.


Dorástli sme na postmoderné témy?


Hneď na úvod musím zdôrazniť niečo, čo už roky vyhlasujem: nepovažujem a nikdy som nepovažoval tému kultúrnych práv za prioritu ľavice, pretože esenciou ľavice sú podľa môjho názoru sociálne a ekonomické otázky (redistribúcia, solidarita, ochrana pracujúcich, zamestnanosť, ekonomická demokracia). Napriek tomu uznávam potrebu riešiť aj spomínané kultúrno-liberálne témy. Je tu však zopár slovenských „ale“, ktoré sa pokúsim v stručnosti sformulovať ako nástroj (deskriptívneho) vysvetlenia slovenskej reality, nie ako nástroj (normatívnej) obhajoby názorov odporcov práv sexuálnych menšín.

Po prvé, agenda práv sexuálnych menšín patrí medzi typické postmoderné témy. Vyvstáva vtedy, keď už spoločnosť nevníma ako prioritné tie problémy, ktorými sa dominantne zaoberala tzv. moderna, a teda otázky produkcie a distribúcie (v skratke: kto dostane? čo dostane? koľko dostane?). Keď sú sociálne a ekonomické potreby ľudí do veľkej miery uspokojené, prestávajú sa s takou naliehavosťou venovať materiálnym potrebám a skôr si všímajú kvalitu svojho života, vrátane otázky uznania odlišností. To sa stalo aj v západných spoločnostiach koncom 60.rokov, kedy na barikádach v roku 1968 vznikla tzv. Nová ľavica.

Ponad hlavy voličov?

Odvtedy západná sociálna demokracia postupne absorbovala témy, ako sú napríklad feministické otázky, práva sexuálnych menšín, ochrana životného prostredia a pod. Kľúčová otázka je: sú v slovenskej spoločnosti ekonomické a sociálne potreby ľudí uspokojené do tej miery, aby našu spoločnosť zaujímali spomínané témy viac ako materiálne otázky? Obávam sa, že nie. A nehovorím to ako svoje hodnotové stanovisko, ale ako opis (našej bezútešnej) reality, ktorá je posilnená aj ekonomickou krízou. Zrovnoprávnenie sexuálnych menšín je u nás témou liberálnejšie naladených ľudí, ktorí zväčša patria z príjmového hľadiska do strednej vrstvy, žijú v meste, majú vysokoškolské vzdelanie a životné skúsenosti zo západnej Európy. V slovenskej spoločnosti sú však títo ľudia v drvivej menšine.

Prvý politický záver teda znie: ak povedzme v Španielsku či Francúzsku sociálna demokracia presadzuje homosexuálne manželstvá, robí to s podporou svojich voličov. Ak by takéto niečo presadzovala slovenská sociálna demokracia, mohla by to (zatiaľ) urobiť iba ponad hlavy väčšiny svojich voličov, a teda de facto nedemokraticky (ak teda chápeme demokraciu po vzore ľavicových teórií nie iba ako formálny mechanizmus výberu elít, ale ako autentickú reprezentáciu svojich voličov).

Môj osobný názor je, že v prípade ochrany ľudských práv nemusí záležať na názore väčšiny, pretože ochrana ľudských práv je fundamentom civilizovanej spoločnosti. Zatiaľ som však s týmto názorom v menšine a obávam sa, že za mnou nestojí ani väčšina voličov SMER-u. Neodsudzujem však svojich politických oponentov. Ide o legitímnu diskusiu o tom, či je správne presadzovať riešenia v oblasti postmoderných ľudských práv bez mandátu svojich voličov. Je to otázka, ktorá si zaslúži racionálnu diskusiu a nie iracionálne emócie.

Slovensko a inakosť

Po druhé, Slovensko je v mnohých ohľadoch uzavretá a netolerantná spoločnosť. Želal by som si, aby to bolo inak, ale realita je takáto a má to svoje objektívne príčiny. Koloniálne mocnosti, ako napríklad Francúzsko, Španielsko, Portugalsko či Veľká Británie po stáročia fungujú v multikulturálnom dialógu, ktorý je v našich končinách celkom neznámy. Francúzsky občan od malíčka v škole stretáva príslušníkov rôznych kultúr a náboženstiev. Inú farbu pokožky svojich kamarátov považuje za prirodzenú súčasť svojho každodenného života. Je nastavený na oveľa väčšiu mieru tolerancie, pretože inak by v podstate ani nedokázal spoločensky fungovať. Je to jeho prirodzený postoj, žiadne odťažité humanistické gesto. Či je v obchode, v metre, úrade alebo doma v paneláku, všade sa stretáva s odlišnosťou. Je naučený ju rešpektovať, či už v oblasti viery, kultúry alebo sexu.

Úplne inak je to na Slovensku, kde každý prejav inakosti je chápaný ako urážka našej kultúry a nášho životného štýlu. Na niektorých dedinách na Slovensku ešte v živote nevideli Afričana, nehovoriac o výstrednejších prejavoch kontrakultúr či o romantických prejavoch príslušníkov sexuálnych menšín. Kým slovenská spoločnosť nadobudne ten stupeň tolerancie a uznania, aký je prítomný v západných spoločnostiach, chvíľu to potrvá. Je to z objektívnych príčin, ktoré nemusíme schvaľovať, ale mali by sme sa im snažiť rozumieť.

Konflikt nie je cesta

Druhý politický záver: samo presadenie registrovaných partnerstiev konfliktným spôsobom, aký navodili slovenskí neoliberáli zo SaS a ich parlamentní oponenti prichádzajúci priamo z roku 1213 (mám na mysli niektorých náboženských fundamentalistov z klubu OĽaNO), LGBT komunite nepomôže získať viac uznania od slovenskej spoločnosti, skôr naopak. Spôsob, akým strana SaS navodila túto tému považujem buď za nešťastný (ak to kolegovia mysleli úprimne) alebo za nechutný (ak to bol len pokrytecký politický marketing). OĽaNO ani neriešim: z niektorých ich postojov sa mi jednoducho zdvíha žalúdok. Tu však nejde o SaS ani o OĽaNO, ale o otázku, ako vniesť do slovenskej spoločnosti viac uznania, tolerancie a porozumenia pre inakosť. Určite to nepôjde len autoritatívnym rozhodnutím z parlamentu ani nenávistnými a agresívnymi hádkami politikov.

Na záver zopakujem svoj osobný postoj: hoci zrovnoprávnenie sexuálnych menšín nepovažujem za prioritu ľavice, budem robiť všetko pre to, aby slovenská sociálna demokracia podporovala ľudské práva všetkých statusových menšín, pretože to považujem za progresívne, férové a racionálne. A ľavicové... Ak jedného dňa zahlasujem za registrované partnerstvá, bude to vtedy, ak budú mať šancu prejsť a budem sa politicky usilovať tieto šance zvyšovať. Nie prázdnymi gestami a nie preto, aby som uspokojil deštrukčný „donquijotizmus“ hŕstky meštiackych aktivistov. Ale preto, že je to správne.

Chcem sexuálnym menšinám pomôcť najmä v tom, aby od slovenskej spoločnosti získali viac uznania. A chcem im pomôcť uľahčiť ich život konkrétnymi praktickými úpravami. Verím, že sa naplniť tieto ciele našej vláde časom podarí. Už dnes je isté, že agresivita jednej či druhej strany môže LGBT komunite v tomto smere iba uškodiť. Ak to ľudsko-právni aktivisti nepochopili po nevkusnom parlamentnom cirkuse počas tejto schôdze, tak už to asi nepochopia nikdy. A ďalej budú nadávať na SMER-SD, ktorý im (dúfam) ako jediný môže pomôcť... Čo dodať na záver? Ešte stále verím v racionalitu ľudí."

http://www.jetotak.sk/slovensko/registrovane-partnerstva-kiez-by-to-bolo-take-lahke


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára