streda, 24. júla 2013

Angela a jej smrteľné objatie

Pred nemeckými voľbami boli jasné tri veci. Po prvé, bolo jasné, že najviac percent s prehľadom získa kresťanskodemokratická CDU/CSU na čele s kancelárkou Angelou Merkelovou. Po druhé, bolo jasné, že sociálnodemokratická SPD, ktorá kedysi oscilovala okolo 40% voličskej podpory, opäť nepresiahne ani len 30% a jej podpora klesne ešte viac. Do tretice, nikto nepochyboval, že obe menšie ľavicové strany, radikálna Die Linke, aj Zelení, budú mať podporu okolo 8%, čo je v prípade oboch mierna strata oproti voľbám v 2009.

Pred voľbami boli iba dva veľké otázniky: či sa do parlamentu dostane neoliberálna FDP a umožní tak pokračovanie stredopravej koalície s CDU/CSU a či sa do parlamentu dostane nová konzervatívna euroskeptická strana AfD a celkovo zamieša karty v nemeckej politike. Na oba tieto otázniky už poznáme odpovede a obe sú dobrou správou pre ľavicu: neoliberáli z FDP sa po prvýkrát od druhej svetovej vojny neprebojovali do parlamentu a Merkelová je nútená hľadať podporu u ľavicových strán (očakáva sa veľká koalícia s SPD); euroskeptická pravica z AfD nebude s tichou podporou euroskeptikov z CDU/CSU plazivo rozbíjať projekt spoločnej Európy.

Kto vlastne vyhral?

Napriek víťazstvu pravicovej CDU/CSU je okázalý triumfalizmus našich pravicových médií, ktoré sa rozplývajú nad drvivým víťazstvom Angely Merkelovej v nemeckých voľbách, nielenže predčasný, ale aj vyslovene falošný. Nech rátame, ako rátame, stále vychádza, že ľavicové strany (SPD, Die Linke, Zelení) získali dohromady viac percent voličskej podpory než Merkelovej pravica (CDU/CSU). Samozrejme, premiérkou bude opäť Merkelová a zrejme urobí veľkú koalíciu s SPD, ale to nič nemení na tom, že keby SPD chcela urobiť ľavicovú trojkoalíciu s Die Linke a Zelenými, mohla by to urobiť, lebo má na to v parlamente dosť hlasov. 

Keď bol podobný výsledok na Slovensku v 2010, tak slovenské médiá burácali od vytrženia, že Smer napriek výraznému víťazstvu nezostaví vládu a triumfálne vyzývali k Radičovej štvorkoalícii malých pravicových strán. O tri roky neskôr nastala prakticky tá istá situácia v Nemecku, no interpretácia našich médií je odrazu úplne opačná: počúvame, že nemecká pravica je jasným víťazom volieb a nedajbože by niekomu napadlo zostaviť koalíciu bez nej. Však to sa môže urobiť víťazovi volieb iba na Slovensku, no nie?

SPD: ešte stále strana ľavice alebo strana stredu?

Bez ohľadu na ideologickú zaslepenosť väčšiny slovenských médií, pravdou ostáva, že „Mutti“ Merkelová môže ďakovať bohom, že nemecká ľavica sa nevie dohodnúť na vláde. Iba vďaka tomu bude môcť ďalej vládnuť. Kľúčová otázka povolebného vývoja v Nemecku teda znie: prečo sa vlastne ľavica nevie dohodnúť? Odpoveď: pretože SPD nechce ísť do koalície s Die Linke. Dôvody? Die Linke je vraj príliš ľavicová, a preto je podľa sociálnodemokratickej ľavice (!) lepšie ísť do koalície s pravicou (!) ako s ľavicou (!). Inými slovami, SPD týmto gestom dáva jasne najavo, že už viac nechce byť stranou ľavice, ale je stranou stredu. Nie nadarmo kedysi jej líder Gerhard Schröder hovoril o „novom strede“. Pozoruhodná stratégia od strany, ktorá kedysi začínala ako marxistická a ešte nie tak dávno na jej čele pôsobili úprimní ľavičiari, ako Willy Brandt či Oskar Lafontaine (dnes jeden z hlavných postáv strany Die Linke). Táto stratégia je nielen ideologicky pomýlená, ale navyše aj politicky samovražedná. Prečo? 

SPD si už raz podobnú stratégiu mohla vyskúšať. V roku 2005 získala takmer rovnaký počet hlasov ako CDU/CSU a mala možnosť vytvoriť ľavicovú trojkoalíciu so Zelenými a Die Linke, podobne ako dnes. Namiesto toho išla do koalície s pravicou a o štyri roky jej to voliči jasne zrátali: CDU/CSU posilnila, SPD oslabila a nožnice medzi nimi sa roztvorili do nevídaných polôh. Po roku 2009 mizéria (tentoraz už) opozičnej SPD pokračovala: štyri roky vo vláde Merkelová „kradla“ socialistom témy a ich podpora stagnovala napriek tomu, že boli v opozícii. 

Pepsikola, kokakola

Súdruhovia z SPD si neuvedomili, že problém nie je v tom, že im pravicová CDU/CSU „kradne“ témy, ale v tom, že im tieto témy „kradnúť“ môže. Inými slovami, problém, bol, že Merkelová tieto akože sociálnodemokratické témy mohla kradnúť bez toho, aby stratila svoju ideovú tvár: tieto témy totiž neboli zďaleka také ľavicové, aké SPD mala ponúknuť. Bol to slabý odvar kedysi hrdej a radikálnej sociálnej demokracie, a preto bolo jeho scudzenie pre pravicu také jednoduché. Rozdiely medzi sociálnodemokratickou SPD a kresťanskodemokratickou CDU/CSU sa totiž takmer celkom zotreli a slávne prirovnanie Slavoja Žižka k rozdielu medzi pepsikolou a kokakolou nebolo azda v žiadnej krajine citeľnejšie, než v Nemecku. 

Aj preto je veľká koalícia medzi CDU/CSU a SPD taká pravdepodobná a prakticky nikto o nej nepochybuje. Problém pre SPD je v tom, že takáto koalícia sa ľahšie upečie ako zje. Ak SPD pôjde do veľkej koalície s pravicou aj po tohtoročných voľbách, jej prepad bude možno ešte dramatickejší než v roku 2009. Byť menší koaličný partner (pozor, v 2005-2009 išlo o takmer rovnocenné postavenie CDU a SPD) vo veľkej koalícii s populárnou a čoraz populárnejšou Angelou Merkelovou, to je doslova politické kamikadze. Merkelová v rokoch 2005-2009 vyžmýkala SPD a poslala ju pod 30% voličskej podpory. V rokoch 2009-2013 vyžmýkala FDP a poslala ju na smetisko dejín. A dnes SPD prosíka o ďalšie kolo a pýta si ďalšiu ranu. Len aby z toho nebol knock-out. 

Veľká koalícia: taktická aj ideologická chyba

Akoby si SPD neuvedomovala, že dnes už nikto nemôže garantovať sociálnej demokracii miesto na politickom výslní: v Európe už dávno pominuli staré dobré časy, kedy socialisti ako masové strany víťazili vo voľbách alebo aspoň tvorili druhú najsilnejšiu stranu. V Grécku sú socialisti na odstreľ a ich miesto najsilnejšej ľavicovej strany zaujala radikálna Syriza. V Poľsku sa už desať rokov sociálna demokracia nevie spamätať zo svojho neoliberálneho vládnutia a na poľskej scéne je v polohe štatistu. V Maďarsku je sociálna demokracia takisto v troskách. Nasledovať môžu ďalšie krajiny. Dôvod je všade ten istý: zrada ľavicových hodnôt a posun doprava.

Keby SPD uvažovala čisto pragmaticky, koalíciu s radikálnou ľavicou by mohla využiť vo svoj prospech, tak ako kedysi socialista Francois Mitterand vo Francúzsku alebo sociálny demokrat Romano Prodi v Taliansku. Na koalíciu so socialistami v histórii vždy doplatili komunisti: vo Francúzsku ťažkým prepadom preferencií, v Taliansku dokonca vypadnutím z parlamentu. Nie je ťažké urobiť z menšieho koaličného partnera obetného baránka (Merkelová by o tom vedela rozprávať) a je to ešte ľahšie, ak idealistickej ľavici neodpustia voliči ani ten najmenší oportunizmus. Ak by teda niekto mal mať problém s ľavicovou trojkoalíciou v Nemecku, mala by to byť podľa logiky veci radikálna Die Linke, nie sociálnodemokratická SPD. Ale opak je pravdou: SPD nechce využiť druhú šancu a namiesto toho pravdepodobne dobrovoľne podstúpi proces sebadeštrukcie vo veľkej koalícii s pravicou. 

Byť či nebyť? 

Pred štyrmi rokmi by málokto povedal, že neoliberálna FDP skončí po voľbách mimo parlamentu. Dnes by asi málokto povedal to isté o SPD. A predsa: v modernej politike je možné všetko. Zlé rozhodnutia sú dnes trestané voličmi ďaleko dramatickejšie, než v minulosti a SPD nemá imunitu na trest od voličov. 

Veľká koalícia môže pre SPD znamenať koniec alebo prinajlepšom prepad pod 20% podpory. Vo vláde sa totiž táto strana bude hľadať iba veľmi ťažko: politický stred je triumfálne obsadený Angelou Merkelovou, ktorá za ostatné roky nespochybniteľne posunula CDU/CSU doľava; neoliberálna aj neokonzervatívna pravica (FDP, AfD) je mimo parlamentu a jej hlas bude zaznievať iba zo suterénu politiky; zľava pôjde z parlamentu pohodlná opozičná kritika od Die Linke aj Zelených. Za daných okolností sa môže SPD dostať pred hamletovskú otázku a voliči jej v roku 2017 môžu dať odpoveď, ktorá sa jej lídrom nebude nevyhnutne páčiť. Autor tohto textu si takýto koniec rozhodne neželá. Autor tohto textu pred ním varuje. Pre autora tohto textu je SPD stranou, ktorej historicky vždy držal palce a chcel by, aby sa vrátila k svojej ľavicovej podstate, k sebavedomiu a k novým víťazstvám.

(Článok pôvodne vyšiel v septembri 2013 na portále NoveSlovo.Sk.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára