streda 7. mája 2014

Príbeh z parížskej kaviarne: Okupuj 1973!

V rokoch 2008 a 2009, keď som písal posledné kapitoly knihy Späť k Marxovi? a hľadal som historické skúsenosti s projektom ekonomickej demokracie (výrobnej samosprávy), dočítal som sa aj o slávnej francúzskej spoločnosti, ktorá vyrába hodinky LIP a pred 40 rokmi ju dva roky okupovali robotníci, jej vlastní zamestnanci. Ako som písal v knihe: „S ekonomickou demokraciou získali skúsenosti aj vo Francúzsku, v známej spoločnosti na výrobu hodiniek LIP, sídliacej v Besancone, v ktorej bola v 70. rokoch, po tom, čo sa manažment rozhodol továreň zlikvidovať, zavedená výrobná samospráva. Hnutie za výrobnú samosprávu bolo v Besancone vedené odborovým predákom Charlesom Piagetom. V tomto kontexte stojí za zmienku, že kooperatívy zväčša vznikajú vtedy, keď už súkromný vlastník plánuje svoj podnik zlikvidovať, a preto sa väčšinou od počiatku potýkajú s vážnymi ekonomickými problémami. Napriek tomu sú často úspešnejšie než súkromné podniky.“ 

Keď mi dala francúzska vláda možnosť týždenného pobytu v Paríži s opciou určiť si oblasti záujmu, chcel som spoznávať najmä ich tradíciu sociálnej ekonomiky. Ukázali mi kooperatívu Les Ateliéres v Lyone, hovoril som s odborníkmi z rôznych inštitútov, pozvali ma aj do falanstéry, ktorá od roku 1830 funguje na báze princípov utopického socialistu Charlesa Fouriera. Špeciálne som si však vyžiadal stretnutie s niekým, kto mi povie viac o prípade okupácie firmy LIP z roku 1973 a 1974. Našťastie, prednedávnom o tomto prípade natočil dokumentárny film jeden progresívny francúzsky režisér Christian Rouaud... 

V parížskej kaviarni...

Film mal obrovský úspech a o skúsenosti s robotníckou samosprávou sa odrazu vo Francúzsku veľmi živo hovorí. Christian Rouaud, starší pán, ktorý zažil revolučný rok 1968 aj turbulentné 70.roky, sa so mnou stretol v parížskej kaviarni a dve hodiny sme sa rozprávali o minulosti, aj o budúcnosti progresívnej ľavice. Vďaka nemu som bližšie pochopil fascinujúci príbeh hodinárstva LIP v pohnutých 70.rokoch. 

Spoločnosť LIP má dlhú tradíciu, išlo o súkromnú firmu, ktorú sa dedila z otca na syna hádam už od 18.storočia. Hodinky LIP pozná prakticky každý Francúz, je to slávna, tradičná značka. Začiatkom 70. rokov 20. storočia došlo v tejto firme k vlastníckym zmenám. Firmu ovládol švajčiarsky vlastník, ktorý sa rozhodol prepustiť polovicu zamestnancov fabriky. O prácu malo prísť 600 ľudí. Zamestnanci sa však vzbúrili a začali okupovať továreň. Išlo o formu štrajku, ktorou protestovali proti prepúšťaniu. Do okupácie sa zapojili nielen odborové zväzy, jeden komunistický (CGT) a druhý ľavicovo-katolícky (CFDT), ale aj zamestnanci bez odborového zastúpenia (dobrá polovica). Vytvorili sa komisie, ktoré demokraticky rozhodovali o ďalšom riadení podniku. Kľúčovú úlohu mala tzv. akčná komisia, na ktorej čelo štrajkujúci robotníci zvolili Jean Raguenesa. 

Ľavicový dominikán

Raguenes bol pozoruhodnou osobnosťou. Bol dominikánskym mníchom, ktorý sa výrazne angažoval v roku 1968 v májovej študentskej revolúcii v Paríži. Keď sa stavali študentské barikády a mladí ľudia protestovali proti autoritárskemu systému, Raquenes pôsobil ako kaplán na právnickej fakulte a protestujúcim študentom pomáhal v ich zápase s políciou a fašistami. Po potlačení rebélie sa Raguenes odsťahoval do Besanconu a skončil ako robotník v LIP. Tam sa stal lídrom robotníkov. V jeho myslení sa spojili dva ideové prúdy, ktoré v tom čase dominovali progresívnej ľavici: prvým bola libertínsko-socialistická atmosféra po roku 1968, ktorá dala vzniknúť Novej ľavici; druhým bol ľavicový prúd v katolíckom myslení, ktorý je vo Francúzsku dodnes prítomný a ktorý je na hony vzdialený od katolicizmu v strednej Európe. Raguenes bol presvedčený, že podniky nemôžu byť riadené autoritársky. Počas okupácie patril medzi najprincipiálnejších lídrov štrajkujúcich robotníkov. 

Jeho spojencom boli paradoxne skôr katolícke odbory a nie komunisti. Pre komunistov bola okupácia LIP prejavom „ľavicovej úchylky“ a keď sa prípad LIP stal celonárodnou otázkou, angažovali sa pri hľadaní kompromisu. S oficiálnymi vlastníkmi LIP sa vyjednala dohoda, že neprepustia všetkých 600 zamestnancov, ako plánovali, ale iba polovicu. Komunistické odbory v LIP, vedené odborovým predákom Mercetom, súhlasili s touto ponukou, ale boli prehlasované katolíckymi odbormi a zvyškom robotníkov bez odborovej príslušnosti. Tie trvali na tom, že o miesto nepríde ani jeden zamestnanec. Boli rozhodnutí okupovať LIP až dovtedy, kým nedostanú prísľub, že sa nebude prepúšťať. Každopádne, od chvíle, keď sa CGT rozhodli akceptovať kompromis, stratili na robotníkov v LIP svoj vplyv a o ďalšom osude už rozhodovali len katolícke odbory CFDT a najmä zamestnanci bez odborového zastúpenia na čele s Raguenesom. 

Dozvuky revolučného roku 1968

Na čele CFDT v LIP stál ďalší ľavicovo-kresťanský radikál Charles Piaget, o ktorom som písal aj v Späť k Marxovi?. Treba však zdôrazniť, že ani Piaget a jeho odborársky zväz nebol veľkým fanúšikom radikálnej demokracie na pracovisku. Francúzske odbory pracovali na hierarchickom princípe a ekonomická demokracia im bola v tom čase cudzia. Najprogresívnejšie pri okupácii podniku pôsobili robotníci na čele s Raguenesom, ktorí neboli členmi odborov. Pikantné na celom prípade bolo to, že robotníci z LIP mali obrovskú podporu verejnosti, ktorá bola v tom čase nadšená z radikálnych myšlienok roku 1968 a vzpierala sa tradičným stranám a hnutiam, vrátane odborov. 

Okupácie fabriky znamenala aj to, že robotníci – aby bolo na mzdy – predávali hodinky LIP na čiernom trhu. Z toho pramenila nervozita vlastníkov a vlády. Išlo o súkromné vlastníctvo. Vláda hrozila policajným zásahom, ku ktorému napokon došlo a robotníci boli z továrne násilne vyvlečení. K tomuto obdobiu sa viaže slávny výrok Charlesa Piageta, ktorý z neho urobil v očiach verejnosti lídra štrajkujúcich robotníkov. Piaget vyhlásil, že fabrika, to predsa nie sú výrobné haly, ale ľudia, ktorí v nej pracujú. Zamestnanci LIP síce boli vyvlečení z priestorov fabriky, ale ďalej pokračovali v štrajku – v iných priestoroch v meste. Tým, že z továrne pobrali tisíce luxusných hodiniek, ktoré predávali na čiernom trhu s podporou aktivistov z celého mesta, naďalej s nimi bolo treba vyjednávať. A naďalej si takto počas štrajku vyplácali mzdu – zo zisku z predaja hodiniek. 

Žiadna selanka to nebola

Zaujímavá v tom čase bola ich vnútorná diskusia o tom, či majú byť mzdy rovné pre všetkých (všetci si boli rovní v tom, že štrajkovali), alebo majú odrážať predošlé príjmy (iné pre robotníkov, iné pre inžinierov, iné pre výskumníkov atď.). Nakoniec sa dohodli na tom, že nebudú vyplácať rovné mzdy, pretože rešpektovali, že záväzky jednotlivých ľudí sú rôzne a takáto náhla zmena by mohla ohroziť mnohých zamestnancov, ich rodiny, bývanie a podobne. Veľa aktivistov z prostredia Novej ľavici ich za toto rozhodnutie kritizovalo. 

Ďalší problém bol prozaický: zamestnanci nemali praktické skúsenosti s riadením podniku. Dokonca sa manažmentu báli, nechceli riadiť podnik, chceli si len udržať prácu. Nakoniec našli odvahu a pustili sa do práce. Potrebovali si však najať manažérov. Pomohol im jeden predstaviteľ ľavého krídla Socialistickej strany, ktoré myšlienku výrobnej samosprávy silne podporovalo. Tento politik bol tiež známym manažérom a prevzal vedenie podniku. Veci sa začali vyvíjať sľubne, ale do toho došla ekonomická kríza, spôsobená ropným šokom. Táto kríza neskôr spustila celosvetový obrat smerom k neoliberálnej politike, k finančným špekuláciám a ku globálnemu kapitalizmu. V tom čase to ešte ľudia netušili, ale už v tomto čase sa prejavili vážne problémy, ktoré viedli k celkovému ekonomickému poklesu a to sa dotklo aj LIP. 

Autogestion

Spor o LIP sa tiahol až do roku 1974, došlo ešte k jednej okupácii robotníkmi a dlho sa vyjednávalo. Nakoniec sa LIP vrátila do súkromných rúk a mnohí zamestnanci LIP založili kooperatívy, či už na výrobu hodiniek, alebo na vydávanie a tlač kníh, prípadne reštauráciu. Dnes už spomedzi týchto družstiev funguje iba jedno, ktorá vyrába stroje na výrobu hodiniek. LIP je dnes normálnou kapitalistickou korporáciou, ktorá dokonca vyrobila pri príležitosti spomienky na svoju divokú minulosť z rokov 1973 a 1974 špeciálnu sériu hodiniek vo farbách francúzskej trikolóry ako pripomienku na toto obdobie svojich dejín. 

Okupácia slávnej firmy LIP priniesla Francúzsku obrat vo verejnej diskusii. Ovplyvnila aj farmárov na juhu Francúzska, ktorí začali okupovať pôdu. Išlo o prípad Larzac. Vláda na nich poslala armádu a vytvorila na okupovaných územiach vojenské základne. Tie zrušil až začiatkom 80. rokov socialista Francois Mitterand, ktorý túto otázku využil aj vo volebnej kampani. Atmosféra sa celkovo zmenila. Francúzsko volalo po úplne inom druhu podnikania: hovorilo sa o sociálnej ekonomike, o humánnejšom riadení podnikov, o spolurozhodovaní zamestnancami, o ekonomickej demokracii. Mitterandova vláda prijala začiatkom 80. rokov tzv. Aurouxove zákony o spolurozhodovaní zamestnancov a zamestnávateľov (autogestion). Hlavným obhajcom participácie zamestnancov na riadení podnikov boli v tom čase práve ľavicovo-katolícke odbory CFDT. 

Okrem toho sa posilnila aj tradícia zakladania družstiev, ktorá je vo Francúzsku relatívne silná dodnes. Najmä západné Francúzsko, špeciálne Besancon a okolie, je ovplyvnené myšlienkami Pierra-Josepha Produhona, filozofa z 19.storočia, rodáka z Besanconu, ktorý obhajoval mutualistický princíp kooperativizmu a výrobnej samosprávy. Proudhon vo svojej filozofii skĺbil anarchistický dôraz na individualizmus a nedôveru k autoritám, ako aj socialistický dôraz na rovnosť a spoluprácu. V období po roku 1968 mali tieto myšlienky vplyv na zakladanie kooperatív a rozvoj sociálnej ekonomiky. 

Sociálna ekonomika – áno!

Sociálna ekonomika je dodnes jednou z ťažiskových tém francúzskej ľavice, či už sociálnodemokratickej (výrazne sa k tejto myšlienke hlási aktuálna socialistická vláda, najmä minister hospodárstva za Socialistickú stranu Arnaud Montebourg), katolíckej (počnúc Raguenesom a Piagetom až po súčasných predstaviteľov relatívne katolíckeho regiónu Rhone-Alpes) alebo komunistickej a anarchistickej (vrátane proudhonistov vo vnútri alterglobalistického hnutia). Okupácia fabrík je pre Francúzsko politickou témou dodnes a minulý rok dokonca boli prijaté zákony, ktoré umožňujú prevzatia bankrotujúcej firmy zamestnancami. Je však smutné, že zamestnanci sa takto dostanú iba k upadajúcim firmám. Ak sa im náhodou podarí firmu znovu naštartovať a dosiahnu úspechy, väčšinou ich o nejaký čas znova pohltia súkromníci a korporácie. Neúspech znamená bankrot, úspech znamená koniec kooperatívy. Družstvá preto často fungujú len v malých a stredných podnikov a ostávajú družstvami len dovtedy, dokedy nedosahujú veľké úspechy. Korporátny kapitalizmus im umožňuje len prežívať, nie výrazne prosperovať. 

Aj preto Raguenes, Piaget a ďalší predstavitelia výrobnej samosprávy v LIP v rokoch 1973 a 1974 chápali okupáciu ako predvoj systémových revolučných zmien. Nebola cieľom osebe. Podporovali výrobnú samosprávu v kapitalistickej ekonomike ako prechodnú fázu k demokratickému socializmu. Inšpiráciou im bol Josif Broz Tito a juhoslovanský samosprávny socializmus. 

Buďme realisti, žiadajme nemožné!

Okupácia LIP je dnes takmer zabudnutou inšpiráciou pre modernú ľavicu. Tá čelí ešte brutálnejšiemu a silnejšiemu protivníkovi, než bol sociálny kapitalizmus pred 40 rokmi. O to väčšmi potrebujeme silné príbehy a silné inšpirácie. Okupácia LIP k takýmto príbehom jednoznačne patrí.

Režisér Christian Rouaud sa so mnou lúčil so slovami, že ostáva optimistom. Kapitalizmus je v ľudských dejinách príliš krátka etapa na to, aby si arogantne činil nárok na svoju jedinečnosť. Bude skôr či neskôr nahradený a našou úlohou je hľadať progresívnejšie alternatívy, ktoré prídu po ňom. Z jeho očí sálal nákazlivý optimizmus roku 1968, ktorý dokonale vystihlo heslo študentov, podopreté filozofiou Herberta Marcusa: Buďme realisti, žiadajme nemožné. 

Christian Roaud sa pri odchode z kaviarne sprisahanecky usmial a stratil sa v parížskych uličkách...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára