utorok, 8. apríla 2014

Bratislavské zápisky z podzemia

Pred dvoma rokmi som napísal knižku Matrix kapitalizmu – blíži sa revolúcia?, ktorú som uviedol krátkym príbehom o tom, ako dnes asi vyzerá priemerný mladý mestský človek, ten, ktorý o sebe rád hovorí, že patrí medzi tých úspešných a zväčša veľmi rád kopíruje názory nemenovaného pravicového denníka, prípadne nemenovaného pravicového týždenníka. Keď som počas prezidentskej kampane čítal na rôznych sociálnych fórach urážlivé a nenávistné útoky na tých, ktorí našli odvahu prihlásiť sa k premiérovi, resp. ku kandidátovi ľavice, občas mi napadlo, že tieto útoky od anonymných užívateľov internetu mnohokrát pochádzajú od zúfalých a nešťastných ľudí, akých som opísal vo svojej knihe, v úvodnej kapitole Bratislavské zápisky z podzemia. Nože sa zamyslite, či niekoho podobného nepoznáte aj vo svojom okolí? 


Frajer na internete

Ráno sa zobudí znechutený a zničený. Zopár minút ešte v posteli rozjíma o živote. Má dvadsaťpäť, žije v garsónke na sídlisku, spláca šibeničnú hypotéku, pracuje v súkromnej korporácii, kanceláriu zdieľa so siedmimi kolegami na deviatom poschodí ponurej presklenej budovy, úspory žiadne, práca nudná. „To je len začiatok,“ hovorí si, keď vstáva z postele. „Jedného dňa sa na mňa šťastie usmeje a budem úspešný.“ 

V práci surfuje po internete. Zapojí sa do politickej diskusie. Pod anonymným nickom sa vyzúri na všetkých, čo spochybňujú vymoženosti kapitalizmu, rozmetá na kusy dákeho „tupého“ voliča ľavice, spokojne sa usmieva, ako to všetkým hnusným závistlivým „boľševikom“ na internete naložil. Hneď je mu lepšie. „Sloboda je krásna vec,“ pomyslí si. 


Za všetko môže štát

Zamestnávateľ je v jeho hodnotovom svete nedotknuteľný. Platí mu málo, hoci robí ako murovatý. Ale taký je život. Čo by ešte nechcel? Korporácie sú v pohode. Problém je štát. „Za všetko môže to, aké platím dane,“ gáni v duchu a hlavou mu lieta vlastná múdrosť, ktorou sa vždy zvykne blysnúť. „Sakra, dane idú len na cigánov, darmožráčov a starých dedov.“ Je si istý, že trafil. „Čo sa má čo štát starať o tú svoloč?“ dumá ďalej. „Chudáci, nech si pomáhajú sami, ja patrím do strednej vrstvy, čo ma je po nich?“ Cíti, že je vo forme. „Som zdravý a mladý, mám diplom aj džob, a tak to bude naveky.“

Ťuká do klávesnice a v duchu filozofuje. „Čo mám ja z toho poondiateho sociálneho štátu?“ Minule si kúpil Nota Bene a v ofise trúsil, vraj, nech mu nikto nehovorí, že neprispieva aj na nuly, a nahlas sa rehotal. „Nota Bene kúpim, ale na ten komunistický štát nedám ani cent, to nikdy!“ 

Domov dôjde vyžmýkaný ako každý deň. Zlupne hamburger, čo si kúpil v McDonalde. Sadne pred telku a čumí na akýsi americký seriál. Krásni a úspešní ľudia, bohatstvo a sláva. To je to, po čom túži. Dej ani nevníma, myslí na to, či v práci všetko postíhal. 

Prázdny a zúfalý

Letmo kukne na konzervatívny týždenník, čo si včera kúpil, a teraz leží pri posteli. Prečíta si ho cez víkend, teraz sa mu nechce. Už dlho nečíta nič iné ako tento týždenník. Baví ho, ako nakladajú ľavičiarom. Jasné, za všetko môžu oni. Keď raz konečne zbohatne, „boľševik“ by mu určite zdanil všetko, čo bude mať. Takto to bude. Stopercentne. Závistliví ľavičiari chcú trestať úspešných, teda takých, aký raz bude aj on. A že solidarita! Pcha! „Čo ma je po iných, nech sa sami starajú o seba,“ domýšľa kolobeh sveta: „Keď je niekto neschopný, nech skape od hladu. Mne je fajn. Som ambiciózny a flexibilný, raz aj ja budem hore, a potom všetci uvidia...“ 

Keď zaspáva, sníva o tom, aké to bude, keď bude bohatý, keď bude mať moc. Bude vysedávať v najlepších podnikoch v Blave a baliť čúzičky. Vyloží na stôl kľúče od audiny a len sa pohrnú. Každý deň rozvalený vo svojej vile, plávanie v bazéne, drahý chľast a cigary. „To bude život, nebudem robiť nič.“ Pomyslí si – už aby to prišlo! Nechce sa mu zajtra do roboty. Nič nestíha a fakt sa bojí, že ho prepustia. „Zaplatil som tento mesiac hypotéku?“ prebleskne mu hlavou, kým konečne nezaspí. 


Starať sa o seba

Ráno sa zobudí znechutený a zničený. No hlavne nerozmýšľať. Tento systém je proste fajn. Len nebyť tých hnusných komunistov po celom Slovensku. Ešteže Blava je cool. Chvalabohu, je modrá. Pravica má pravdu, všetko vyrieši trh a nadnárodné korporácie. „Hlavne nech sa každý stará sám o seba,“ pomyslí si cestou do ofisu. Aj jemu to raz prinesie úspech, peniaze a moc. Len musí počkať. Už to nemôže trvať dlho. Je na správnej ceste. Jeho život je IN.

Aký bude jeho ďalší deň? Taký istý ako vždy. Zajtra, pozajtra, o rok, o desať. Úspech sa nedostaví, životných neistôt bude pribúdať rovnako ako dlhov a finančných problémov. No za všetko budú môcť komunisti a chudáci. A tento prekliaty štát. Nebyť štátu, už by určite zbohatol. Veď slúži poctivo a disciplinovane. Urobí kariéru, stále má ešte čas. Korporácia ho raz niekam určite posunie. 

Jedine, že by...


Ako sa oddeliť od pracujúcej chudoby

Nevytvoril som tento obraz mladého Bratislavčana zo strednej vrstvy ako úmyselnú karikatúru. Tvoril som ho na základe rozhovorov a skúseností s rovesníkmi, ktorých poznám. Hoci som do jedného mladého muža skoncentroval charakteristiky viacerých osôb, mnohí ľudia dnes vyznávajú hodnoty, ktoré som naznačil. 

Ich život je rutinný a prázdny, no v mene kariéry sú ochotní obetovať všetko. Žijú v každodennej neistote, no s krvavými očami odmietajú akékoľvek sociálne istoty. Žijú na dlh, no odmietajú akékoľvek zadlžovanie štátu. Sú príjmovo podhodnotení, no kupovaním drahých značkových výrobkov a militantne pravicovými názormi sa usilujú oddeliť od pracujúcej chudoby, od ktorej príjmovo nemajú ďaleko. 


Komplexy menejcennosti

Korporácie ich vyšťavujú a zdierajú, no v ich hodnotovom svete môže za všetko paradoxne štát a zlí „komunisti“. Podľahli ideologickým šablónam, podľa ktorých je svet úspešných svetom pravice. A hoci úspešní zďaleka nie sú, hodnoty zdieľajú s bohatými a slávnymi ľuďmi, čím si kompenzujú svoje komplexy menejcennosti. Myslia si, že sú slobodní, no skutočnú slobodu im už korporácie a konzumný spôsob života dávno vzali. 

V každodennej zničujúcej konkurencii závidia všetkým naokolo, no za závistlivých považujú všetkých ostatných, najmä ľavičiarov a všetkých tých, čo uvažujú alternatívne. Život v ustavičnom strese, práca pohltila akékoľvek zmysluplné koníčky a voľný čas. Nezaujíma ich solidarita, myslia len seba a na to, ako dosiahnuť svoj „americký sen“. Sú pre to ochotní urobiť čokoľvek, aj pokriviť svoj charakter, otročiť, ublížiť, nenávidieť. Dnes sa tomu hovorí „flexibilita“. 

Toto je IN?

Niektorí predstierajú súcit, no ten im slúži iba na dosiahnutie pocitu nadradenosti. Ich výhradnou hodnotou sú peniaze a moc. Spoznávajú sa vo výrobkoch, ktoré vlastnia, nemajú záujem o duchovný rozvoj. S odťažitým cynizmom kašľú na ochranu životného prostredia aj na sociálnu spravodlivosť. Hrajú iba na seba, bez zodpovednosti za spoločnosť a iných ľudí. Chcú mať stále viac, nech ide o čokoľvek. Viac bohatstva, viac slávy, viac úspechu, viac sexu. Oni nežijú. Iba konzumujú život. Prázdny život bez hodnôt a ideálov.

A toto má byť dnes v Bratislave cool. Toto je, prosím pekne, IN. Prečo mám taký silný vnútorný pocit, že ja nechcem byť IN? Kamarát môj, ja chcem byť OUT!

(Komentár pôvodne vyšiel 8. apríla 2014 na portále Aktuality.Sk.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára