pondelok, 3. februára 2014

Nacisti sú späť – kto za to môže?

Keď som mal šestnásť rokov a chodil na gymnázium, počúval som metalovú hudbu, nosil dlhé vlasy a spolu s kamarátmi sme chodili do jedného známeho bratislavského parku, takzvaného „pinkáču“, kde sme hrávali na gitarách a pri pive spievali punkové pesničky. Nikto nikomu neubližoval, v parku vládlo porozumenie a tolerancia. 

Boli to krásne „hipisácke“ časy a dodnes si spomínam na veľa dobrých mladých ľudí, ktorých som takto spoznal. Jediné, čo nám vtedy otravovalo život, boli nájazdy agresívnych skinheadov, ktorí takmer denne vo svorkách útočili na park a žiaľ, veľmi často sa stávalo, že niekoho chytili, dobili a vážne zranili. Zopár mojich kamarátov skončilo v nemocnici, jeden z nich dokonca musel kvôli zbabelému útoku neonacistov prerušiť štúdium. 

Jasná voľba: antifašizmus

Veľmi rýchlo som sa pridal na stranu antifašistov a dodnes sa k nim hrdo hlásim. Len máločo ma dokáže tak nahnevať, ako rasové násilie, intolerancia a neonacistické bludy. Keď som pred pár dňami uzrel video, na ktorom je zaznamenaný brutálny útok na nitriansky bar zo strany tlupy odpudivých neonacistov, v mysli ma to vrátilo späť do roku 1997. Veril som, že takéto niečo už na Slovensku neexistuje; že tá pliaga je preč. Mýlil som sa. Neonacisti sú späť a nielenže dosahujú politické úspechy, ale opäť stupňujú teror v uliciach. 

Pýtal som sa v roku 1997, pýtam sa zas: čo je príčinou nárastu fašizmu? Pravicoví liberáli majú jednoduchú odpoveď: za všetko môže štát a kolektivizmus. Obávam sa však, že presný opak je pravdou. Fašistickému mysleniu sa najlepšie darí v modernej masovej individualistickej spoločnosti, v ktorej si každý hľadí len to svoje. Čím menej solidarity je na Slovensku, tým viac rastie podpora fašistov. Nie je to náhoda. 

Tolerancia bez solidarity? To nejde!

Ideálom liberálno-pravicových politikov je individualistická spoločnosť, v ktorej ľudia žijú ako nezávislí a izolovaní konzumenti a obchodníci. Hlbšie spoločenské putá neexistujú, ľudia myslia predovšetkým na seba a na svojich najbližších. Robia kšefty a biznis. Nakupujú. Konkurujú. Závidia. Nikoho si príliš nepripúšťajú. Záleží len na zisku. 

Ako po druhej svetovej vojne upozornila známa židovská filozofka Hannah Arendtová, fašizmus vďačí za svoj vznik masovej spoločnosti, v ktorej ľudia žijú izolovane, mimo väzieb solidarity a silnejších sociálnych celkov. Izolovaný masový človek je ideálnym terčom pre totalitné myslenie. A tak je to aj dnes. Darmo sa budeme verbálne oháňať toleranciou. Jasné, že tolerancia je hrozne dôležitá. Ale v takomto desolidarizovanom prostredí, aké vytvorili pravičiari na Slovensku, sa jej nikdy nepodarí presadiť! Bez skutočných sociálnych väzieb, bez solidarity, je volanie po rešpekte k iným iba obyčajnou spoločenskou pretvárkou. Postavili sme domček z karát, ktorý má veľmi krehké základy: celá neoliberálna spoločnosť je od základov vratká.

Vyber si svojho nepriateľa!

Je to práve masová konzumná spoločnosť, ktorá podkopáva spolužitie a posilňuje izolovanosť, atomizáciu a vykorenenosť moderného človeka. Ako píše Noam Chomsky, keď opisuje, ako funguje moderná kapitalistická spoločnosť: „Lepšie je vytvoriť taký svet, kde sa ľudia správajú individualisticky a kde mocní vyhrávajú. Cieľom je taká spoločnosť, kde základnou sociálnou jednotkou ste vy a váš televízor. Ak je dieťa od susedov hladné, to nie je váš problém; ak manželia dôchodcovia v susedstve zle investovali peniaze a teraz hladujú, to tiež nie je váš problém.“ 

Úlohou liberálneho trhového systému je vytvoriť poslušného a ľahostajného občana, ktorý je zároveň aktívnym a utrácajúcim konzumentom. Lenže keď odrazu niet začo konzumovať, pretože je kríza; keď rastie chudoba a nerovnosť, keďže banky či korporácie sa už viac nechcú deliť; keď kapitalizmus pritvrdzuje, potom nastáva vážny problém: desolidarizovaná masa odrazu cíti frustráciu, zlobu a hnev. Hľadá nepriateľa. Ten sa väčšinou nájde veľmi rýchlo. Vždy je to menšina. Židia, Rómovia, homosexuáli, ženy. Vyberte si. 

Od trhovej súťaže k režarúbaniu 

Na vytvorenie hlbších spoločenských väzieb nestačí trh. Ten vždy fungoval inak, ako písali pobláznení ekonómovia v knihách: nikdy nešlo o blahodarnú súťaž, ktorá pomáha všetkým. Kdeže! Trh v realite znamená, že veľkí požierajú malých, rozdupú ich a nechajú zhniť. Ale aj keby sme žili v ideálnom prostredí, o ktorom snívajú neoklasickí ekonómovia, aj tak by trh prinášal to, čo jediné prinášať vie – súťaž. Lenže súťaž je vždy o víťazoch a porazených. Zvíťaziť môže často len jeden, zato porazených sú väčšinou masy. Masy zúfalých, frustrovaných a ponížených ľudí. Jediné, čo ich živí, je resentiment. Nečudujem sa: veď vyrástli v trhovom prostredí, a teda - súťažili. 

Problém trhovej spoločnosti je, že pokiaľ ako človek vidíte v ostatných iba súperov, rivalov, potenciálnych nepriateľov, nikdy sa v spoločnosti nedokáže rozvinúť niečo, čomu sa hovorí solidarita a porozumenie. Zákonite bude platiť hobbesovské – človek je človeku vlkom. Potom už stačí len trochu väčšia rozbuška – napríklad v podobe hospodárskej krízy -- a konflikt je na svete. 

Džin z fľaše už bol vypustený, tak ako kedysi v 20.storočí: chamtiví oligarchovia a veľkopodnikatelia nedocenili hodnotu sociálnej stability a za ostatných 20 rokov „vykastrovali“ štát, zlikvidovali jeho sociálne funkcie a takmer kompletne skolonizovali verejný priestor. Touto svojou neoliberálnou ofenzívou nechali padnúť na úplne dno veľkú časť spoločnosti. Medzi ňou sa nájdu mnohí, ktorí hľadajú skratkovité riešenia a ktože im ich ponúkne? No predsa nacisti. Ako vždy. Veď tí vedia rezať a rúbať, rozpaľovať pece, hlásať krátky proces s každým, kto sa im nepáči... Prípadne kopať do bezvedomia bezbranných študentov, však sú iní. 

Kam nás doviedli neoliberálne experimenty

Skutočnou podstatou fašizmu je trhová konzumentská spoločnosť. Skutočnou podstatou fašizmu je neoliberálna politika, ktorá posilňuje majetkovú nerovnosť, konkurenčné vzťahy a cynický individualizmus. Skutočnou podstatou fašizmu je nedostatok solidarity a pevnejších spoločenských väzieb medzi ľuďmi. 

V roku 1997, keď som vyrastal, sa fašisti rozmnožili práve preto, že deväťdesiate roky priniesli v postkomunistických spoločnostiach agresívne trhové experimenty, ktoré zanechali spustošený sociálny štát, obrovské sociálne nerovnosti, strašidelnú chudobu a zničené ľudské životy. V prvej dekáde 21.storočia sa slovenská spoločnosť na chvíľu spamätala: vstúpili sme do Európskej únie, zaznamenali hospodársky rast a po roku 2006 sa štát opätovne pokúsil prinavrátiť do spoločnosti aj solidaritu a sociálny zmier. Po nástupe hospodárskej krízy však opäť prišla temnota, ktorá mnohým ľuďom vzala nádej. A tam, kde je beznádej, z kanálov vyliezajú nacistické monštrá, pretože ako hyeny žijú z nešťastia druhých. 

Neonacisti sa v Nitre neobjavili náhodou. Ani Kotleba nie je náhoda. Tak isto, ako nie sú náhodné úspechy pravicových extrémistov v Grécku, Francúzsku, Holandsku či v Škandinávii. Pripravme sa na zlé časy: v Európe bude pribúdať šialených „brevikov“, neonacistických útokov či volebných úspechov krajne pravicových spolkov. Je mi z toho smutno, ale dalo sa to čakať.

Nie každá alternatíva je riešením

Aká bude odpoveď hlavného prúdu? Hlúpa, ako skoro vždy, keď sa niečo vymyká z ideologických šablón. Neoliberáli budú lamentovať, akí sú ľudia nerozumní a netolerantní. Ďalej budú nadávať na štát, na sociálnu pomoc, na solidaritu. Konzervatívci budú reagovať ešte horšie: nájdu si ten istý terč, ako fašisti a budú sa z ich strany stupňovať útoky na ohrozené menšiny, či už na Rómov, ženy, homosexuálov, Židov. Ani jedným, ani druhým nedôjde, že za všetko vlastne môžu oni: tým, že sa vzdali povojnového projektu sociálne orientovanej trhovej ekonomiky a nahradili ho tým najvulgárnejších kapitalizmom, aký doposiaľ v ľudských dejinách nemá páru. Ani resentiment ľudí nebude mať páru. Čoraz viac sa však obávam, že tento resentiment prinesie niečo ďaleko horšie, než je moderná trhová spoločnosť: totiž, fašizmus. 

Dnešný systém potrebuje alternatívu: ľudia si zaslúžia viac solidarity, viac spolupráce, viac rovnosti, viac demokracie. Nezaslúžia si neoliberálny kapitalizmus. Ale pozor: nie každá alternatíva je zmenou k lepšiemu. Ľudia veľmi ľahko môžu stúpiť z blata do kaluže. Aby som parafrázoval jedného neúspešného amerického herca, neskôr tiež prezidenta, fašizmus nie je riešenie problémov, fašizmus je problém – ten najväčší.

(Komentár pôvodne vyšiel 3. februára 2014 na portále Aktuality.Sk.)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára